Mám rada tolerantných vodičov. Takých, čo netrúbia, lebo niekto ide predpísanou päťdesiatkou, keď oni si pamätajú ešte šesťdesiatku, prípadne im tam príde optimálna. Tiež je fajn, keď nemajú nastavenú tvár vraha preto, lebo skľúčenýmu stvoreniu na križovatke zdochol na zelenej motor. Pokrokové je tiež nevytočiť sa ani pri pomyselnom „pozor, žena!", keď sa tá naozaj zjaví. Včerajší vodič mal všetko z toho, plus zmysel pre humor a chladnú hlavu.Na cestách sa ocitla moja sestra, vodič A. Vodič A občas jazdí v Austrálii. Tak, ako sa u nás jazdilo pred hitlerom, a tak, ako sa jazdí v Británii.V jazdnom pruhu vodiča A sa znenazdajky po 200 m ocitol vodič B. Čo by nebolo nič neobvyklé, avšak išiel druhým smerom. Logicky- kde sa vzal, tu sa vzal, však? Len jeden z nich sa riadil zákonmi kontinentálnej Európy. Vodič B ani brvou nemihol, obišiel v tichosti submisívne vodiča A asi v mene hesla „menej zmätený ustúpi". Vodič A sa okamžite spamätal a prestal sledovať, či ide ľavou stranou dosť ďaleko od obrubníka=).