Chyťme sa za ruky a poďme spolu fandiť

Autor: Edita Vyšná | 9.7.2012 o 0:16 | (upravené 16.7.2012 o 10:31) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  91x

Oslava športu sa blíži. Mnohým sa nepáči, že šport je v živote toľkých ľudí taký dôležitý, aj keď ho nerobia. Emócie diváka sú pre nich nepochopiteľné. Je fascinujúce, koľko ľudí sa vie pri športe rozplakať, zo smútku, z nečakanej radosti. Lebo niekto iný sa teší. Koľkým ľuďom sa z pohľadu na záverečný finiš dvíha pri televízii tep, a koľkým pri spomalených záberoch nabieha husia koža. Koľko ľudí sa z úspechu športovca či tímu teší tak, akoby to vyhrali oni sami? Šport je prekrásny a emócie k nemu jednoducho patria. Keby pri ňom ľudia nič necítili, nepredstavovali by olympijské hry jednu z najväčších svetových udalostí tohto roka. Ale tak to je. Ľudia budú opäť viac sedieť pri televíznych prenosoch a na štadiónoch. A nie preto, lebo to napr. Američania a Austrálčania robia aj tak celý rok vkuse, ale preto, lebo olympijské hry sú iné. Žiadna iná udalosť neznamená toľko pre toľkých ľudí rôznych národov, náboženstiev.

 

 

Pasívne sa zaoberať športom dosť ľudí považuje za vrchol primitivizmu a stratu času a predstaví si pod tým makroobézneho pána s dobre prerastenou slaninou, ktorý doma tupo s prasačími očami pozerá, ako si mladí muži dorážajú pálkami, o mantinel, údermi, svoje mozgy. Kdeže, šport je super a dá sa na ňom nájsť toľko ľudského a silného. Fandiť- a teda pozitívne na niekoho myslieť, tešiť sa z úspechu, ktorý nie je náš, sa už rozvíja v máloktorej sfére ľudskej existencie. Ale stále sa rozvíja v pasívnom športovom zážitku a to je vzácne.

 

Londýn začal príťažlivo už pred pár mesiacmi s olympijskou atmosférou- pomenovaním 361 staníc metra po olympionikoch. Slovensko má zastúpenie v podobe dvojčiat Hochschornerovcov, z ktorých každé má svoju zastávku na tmavomodrej linke. Myšlienka teší, niektorí sú hrdí. A zase nie na seba.

 

S blížiacimi sa Hrami sa každodenne dozvedáme o tom, kto v prípravnom kempe pracoval najtvrdšie, kto z krajín z neuveriteľne kvalitnej základne na daný šport sa dostal do výberu, ktorý nemôžu tvoriť viac ako jeden, či dvaja z tej istej krajiny.. Spojené štáty americké by mohli mať viacero konkurencieschopných basketbalových tímov. Majú  pravdaže jeden, skompletizovaná dvanástka existuje odvčera (James, Chandler, Griffin!=))... Ľudia sa tešia kvôli jednotlivým individualitám,  držali úprimne palce, aby sa tam prebojovali práve oni.

 

Málokto si tento rok splní sen. Aj keď medailí sú tisíce..14100... Niektorým sa sen rozplynul už na národnom šampionáte.  Niektorí možno nezvládnu prvé tri pokusy, ktoré trénovali štyri roky. Nejeden dopadne do vody pod uhlom, ktorý netrénoval. Mnohí sa zrania. A mnohí pre nich sklonia hlavu a začnú plakať.

 

Viacerí predstavujú najvýraznejší export a najvýraznejší prvok povedomia sveta o svojej krajine a chcú pre ňu urobiť čo najviac. Viacerí tvoria často „vhodné" idoly pre mladších. Po mnohých ostatnú efektné víťazné gestá. Niekto pobozká medailu, v ktorú nedúfal, niekto tú, o ktorú nie úplne stál. Niekto ostane v povedomí vďaka tomu, že hral fair, iný preto, lebo vytvoril čas, aký pred ním ešte nikto. Nejaká trinásťročná gymnastka získa možno desiatku, nejaká žena možno získa umiestnenie pre krajinu, ktorá vyslala ženské súťažiace na olympiádu prvýkrát. Viacerí hrdo obehnú štadión nad hlavou s národnou vlajkou, niektorí sa vo finiši chytia za ruky. A fanúšikov zaleje príjemné teplo.

Otvoria sa mnohé ľudské príbehy. Kto je ten brazílskeho plážový volejbalista, ktorý sa v detstve s mamkou dva týždne nebavil, keď ho neprihlásila na futbal, ale na volejbal, lebo futbal bol plný? Kto je tá skokanka o žrdi, ktorá zbožňovala gymnastiku, ale v 15-tich rokoch jej tréner povedal, že je príliš vysoká? Kto je ten chlapec, ktorý je už zakomponovaný aj do scénok z Forresta Gumpa?  Možno sa na nich pozerať, tešiť sa a súcitiť, možno o nich čítať, možno s nimi snívať. Nie preto, lebo človek nemá vlastné sny. Z radosti zo splnenia sna iného z človeka neubúda. Ukázať emócie je predsa zdravé. Šport nie je vec, na ktorej stojí existencia sveta, nevyvoláva nutne konflikty, pri myšlienke naň sa človeku neobjaví obraz prírodných katastrof, vojen, ekonomickej krízy a to je na ňom asi tiež to skvelé. Tak sa poďme tešiť z toho, čo dokáže krásne ľudské telo.

Londýn 2012!

 

Ja sa už aj teším=).

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?