Pasívne sa zaoberať športom dosť ľudí považuje za vrchol primitivizmu a stratu času a predstaví si pod tým makroobézneho pána s dobre prerastenou slaninou, ktorý doma tupo s prasačími očami pozerá, ako si mladí muži dorážajú pálkami, o mantinel, údermi, svoje mozgy. Kdeže, šport je super a dá sa na ňom nájsť toľko ľudského a silného. Fandiť- a teda pozitívne na niekoho myslieť, tešiť sa z úspechu, ktorý nie je náš, sa už rozvíja v máloktorej sfére ľudskej existencie. Ale stále sa rozvíja v pasívnom športovom zážitku a to je vzácne.
Londýn začal príťažlivo už pred pár mesiacmi s olympijskou atmosférou- pomenovaním 361 staníc metra po olympionikoch. Slovensko má zastúpenie v podobe dvojčiat Hochschornerovcov, z ktorých každé má svoju zastávku na tmavomodrej linke. Myšlienka teší, niektorí sú hrdí. A zase nie na seba.
S blížiacimi sa Hrami sa každodenne dozvedáme o tom, kto v prípravnom kempe pracoval najtvrdšie, kto z krajín z neuveriteľne kvalitnej základne na daný šport sa dostal do výberu, ktorý nemôžu tvoriť viac ako jeden, či dvaja z tej istej krajiny.. Spojené štáty americké by mohli mať viacero konkurencieschopných basketbalových tímov. Majú pravdaže jeden, skompletizovaná dvanástka existuje odvčera (James, Chandler, Griffin!=))... Ľudia sa tešia kvôli jednotlivým individualitám, držali úprimne palce, aby sa tam prebojovali práve oni.
Málokto si tento rok splní sen. Aj keď medailí sú tisíce..14100... Niektorým sa sen rozplynul už na národnom šampionáte. Niektorí možno nezvládnu prvé tri pokusy, ktoré trénovali štyri roky. Nejeden dopadne do vody pod uhlom, ktorý netrénoval. Mnohí sa zrania. A mnohí pre nich sklonia hlavu a začnú plakať.
Viacerí predstavujú najvýraznejší export a najvýraznejší prvok povedomia sveta o svojej krajine a chcú pre ňu urobiť čo najviac. Viacerí tvoria často „vhodné" idoly pre mladších. Po mnohých ostatnú efektné víťazné gestá. Niekto pobozká medailu, v ktorú nedúfal, niekto tú, o ktorú nie úplne stál. Niekto ostane v povedomí vďaka tomu, že hral fair, iný preto, lebo vytvoril čas, aký pred ním ešte nikto. Nejaká trinásťročná gymnastka získa možno desiatku, nejaká žena možno získa umiestnenie pre krajinu, ktorá vyslala ženské súťažiace na olympiádu prvýkrát. Viacerí hrdo obehnú štadión nad hlavou s národnou vlajkou, niektorí sa vo finiši chytia za ruky. A fanúšikov zaleje príjemné teplo.
Otvoria sa mnohé ľudské príbehy. Kto je ten brazílskeho plážový volejbalista, ktorý sa v detstve s mamkou dva týždne nebavil, keď ho neprihlásila na futbal, ale na volejbal, lebo futbal bol plný? Kto je tá skokanka o žrdi, ktorá zbožňovala gymnastiku, ale v 15-tich rokoch jej tréner povedal, že je príliš vysoká? Kto je ten chlapec, ktorý je už zakomponovaný aj do scénok z Forresta Gumpa? Možno sa na nich pozerať, tešiť sa a súcitiť, možno o nich čítať, možno s nimi snívať. Nie preto, lebo človek nemá vlastné sny. Z radosti zo splnenia sna iného z človeka neubúda. Ukázať emócie je predsa zdravé. Šport nie je vec, na ktorej stojí existencia sveta, nevyvoláva nutne konflikty, pri myšlienke naň sa človeku neobjaví obraz prírodných katastrof, vojen, ekonomickej krízy a to je na ňom asi tiež to skvelé. Tak sa poďme tešiť z toho, čo dokáže krásne ľudské telo.
Londýn 2012!
Ja sa už aj teším=).