Nie len ja to tak cítim. Ale aj mnohí ďalší, dobrovoľníci, ktorí si zo zoznamu cca 500 študentov prichádzajúcich tento semester študovať na Českém vysokém učení technickém v Prahe vybrali jedného, dvoch, troch, štyroch, siedmych (ja) a možno viacerých študentov. Chceli im spríjemniť začiatok pobytu, chceli si sami zlepšovať cudzí jazyk, viacerí možno dúfajú v to získať kamarátstvo na celý život alebo aspoň výlet v budúcnosti do príťažlivej destinácie, z ktorej daný človek pochádza (som vítaná na Kostarike!=D).
Niekto chce spoznať dievča práve z Mexika, niekto chce spoznať chlapca zo Škótska, viacerí chmatli rovno po Američanoch, niekomu sa zapáčila fotka Švéda v školskom systéme. Kto bol vo Fínsku, hľadá možno nejakých sympatických Väänänenovcov, aby im mohol po ich príchode povedať, že tam bol a vie povedať vetu „Minä olen tshekkiläinen" . A nasleduje klik na „staň sa jeho buddym".
Znie to možno neuveriteľne, avšak je to krásny pocit stáť s kúskom papiera na letisku a čakať na človeka, ktorého ste nikdy nevideli. Aspoň ja to tak cítim. Aké krásne je počuť, že môj email pred príchodom do Prahy dával človeku pocit, že síce tam ešte nie je, ale už je veľmi vítaný.
Nasledujú aktivity súvisiace s ubytovaním, vybavovanie študentského preukazu, viacmesačnej metrokarty, možno prehliadka mesta. My sme si dali okrem iného historickú prehliadku centra a prehliadku nadsadených cien piva, po ktorom nechmatli ani Francúz a Holanďan. Antoine sa spýtal veľmi peknou češtinou čašníčky: „Kolik stojí pivo?", čo som ho naučila asi dve minúty pred tým. Exkluzívne v Hradčanoch- 0.5l 110 Kč. Nakoniec sme ale zakotvili na útulnom mieste v bočnej hradčanskej uličke za 25 korún a bol to fajný večer.
Človek si mohol oprášiť svoju zúfalú francúzštinu dvoma troma základnými vetami, počúval holandštinu a litovčinu, dozvedel sa, že holandština je to isté ako flámčina..A nie v zmysle ako slovenčina a čeština, ale úplne to isté len s iným prízvukom. Hlavne, že Slováci a Česi majú rovnakú reč podľa mnohých, ale o flámčine a holandštine som to počula prvýkrát.
Okrem toho som zistila čosi o novom kádre Žalgirisu Kaunas (litovský basketbalový klub) pre novú sezónu, vypočula som si, že zima v Tomsku môže koštovať až okolo -40°C, ale počas tej minuloročnej bolo -50°C, naučila som sa nové fínske slovo „hirvimettällä", čo je „poľovačka na losa".
Veľa som sa nasmiala a viem, že som naozaj pomohla. Nie každý deň natrafí človek na spriaznené duše, ale možno som našla ľudí, ktorí môžu byť mojimi priateľmi. Ak nie, tak vám môže byť aspoň adresovaná veta „si asi najmilší človek, akého som kedy stretol". Pred dvoma hodinami cudzí človek vás tak silno spontánne schytí, objíme a povie ďakujem. Ešte aj v metre desať minút na to som sa sama pre seba usmievala. Holanďan vám povie "editka" (alebo asi skôr inak;D).
Išla som do Prahy z Liptovského Mikuláša na tri dni iba kvôli 7 zahraničným študentom, ktorých bolo treba vyzdvihnúť na letisku či autobusovej stanici, a pomôcť počas ich kontaktu napr. s pracovníkmi Pražské integrované dopravy. Pomohla som viacerým ďalším, z ktorých sa mi viacerí následne na ďalší deň na internáte či v metre pozdravili, zakývali. Počas semestra možno interkultúrne vzťahy s týmito či inými ľuďmi upevňovať. A keď nie, tak nie. Nesadnem si s každým a nepovažujem každého za rovnako zaujímavého. Nie že by som sa utešovala plytkými vzťahmi, ktoré podľa mnohých nikdy nič človeku nedajú, a preto netreba byť milý a robiť veci pre druhých. Ja mám ale asi šťastie, že mne aj veci spravené pre druhých vždy za to stoja. A byť aktívnym dobrovoľníkom -buddym, je skvelá vec a skvelý pocit.
