Minulý víkend sme sa v Bruseli ja, Liga a Maťo zúčastnili charitatívneho podujatia, v rámci ktorého boli dobrovoľníci porozdeľovaní do tímov a každý sa na pár hodín zobral a išiel vykonať jemu pridelenú úlohu. Nechcela som byť spasená, ani spasiť, len pomôcť a pozrieť sa, ako to funguje. Fungovalo to dobre. Ako to často v západných krajinách býva, pri dobrovoľníčení treba najprv hodinu rozprávať o tom, čo ste už urobili, ľuďom, ktorí na tieto podujatia chodia menej alebo viac pravidelne, a opäť a opäť ich motivovať, lebo by vám, ak by ste si všetci nezatlieskali, možno všetci odišli domov bez toho, aby ktokoľvek čokoľvek vykonal. Ale dobre, určitú organizovanosť treba. Tak to bolo aj tu a pomoc bola prakticky vyčlenená nie na 5 hodín, ale 4, približne.
Jedna skupina išla pomôcť do azylového domu pre slovenských Rómov- z ktorých už boli viacerí deportovaní späť na Slovensko ( to asi v rámci toho voľného pohybu osôb), a druhá skupina na to teraz čaká (podľa slov Slovinky Anny, ktorá bola práve v danom tíme).
Ďalšia skupina bola zaradená na výpomoc do azylového domu pre tehotné slečny. Chlapci im maľovali a robili prostredie domu príjemnejším.
Fascinoval ma najmä tím, ktorý išiel do jedálne pre bezdomovcov, kde sa ponúka jedlo zadarmo. Dobrovoľníci mali za úlohu spríjemniť ľuďom bez domova deň a hrať sa s nimi hry, bingo a podobne. Keby som nemala domov, tak neviem, či by som bola práve v nálade na nejaké kartové, stolové a iné hry,..Ale možno aj áno. Urobiť deň zmysluplnejším, pre ľudí, ktorí nemajú nič, dáva zmysel. Jeden dobrovoľník povedal ( po ukončení dobrovoľníckych aktivít sme sa všetci zišli a rozprávali, čo za dobro sme to vykonali), že bol do rovnakého „projektu" zaradený aj predchádzajúce stretnutie pred mesiacom. To minulé boli ľudia, ktorým bolo potrebné pomôcť, nie veľmi priateľskí, mali rešpekt, boli opatrní, nedôverčiví. Za bingový stôl si tentokrát sadli s väčším nadšením, daného dobrovoľníka niektorí dokonca oslovili po mene. Znelo to veľmi pekne. Muselo im dobre padnúť, že daný človek mal opäť záujem prísť. A myšlienka zamerať charitu aj iným smerom ako na tradičnú potravinovú pomoc, aj keď tá je pravdaže nevyhnutná, je dobrá.
Okrem týchto sa vytvorili ešte aj iné skupinky, kde sa prišlo do kontaktu s ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc. Ja som ale bola s kamarátmi v skupine, kde k žiadnej interakcii s cieľovou skupinou pomoci nedošlo. My sme boli pridelení do azylového domu pre dôchodcov, ktorý vedie rád Little Sisters. Pani mníška, ktorá nás privítala a ukázala náplň práce, bola milá staršia Írka. Boli sme zaradené do kuchyne, kde bolo potrebné nakrájať zeleninu a ovocie (a chlapci pridelení do záhrady).
Bolo to veľmi príjemné, fajne sme sa porozprávali s ďalšími dvoma dobrovoľníčkami. Chceli sme sa tiež dozvedieť, pre koho to vlastne robíme, odkiaľ má rád finančnú pomoc atď. Opýtali sme sa pani mníšky.
Vysvitlo, že:
a) Daný rád nedostáva od štátu nijaké peniaze.
Tak odkiaľ sú peniaze na ubytovávanie cca 110 starých ľudí, ktorí by inak skončili na ulici?
..No prispievajú nám práve tí ľudia, čo tu bývajú. Ide o dôchodcov, čo majú približný dôchodok 900 EUR...
Čože?? Ja vidím, že Brusel je drahý, ale človek, čo má 900 EUR mesačne predsa nie je charitatívny prípad. Nájom na celý byt by v Bruseli zaplatiť nemohol, ale s 900 EUR sa vyžiť v Bruseli dá. Nie luxusne, ale dá. Myslím, že aj dôstojne (teda až na to, že človek by si prenajímal len izbu..To ale v konečnom dôsledku mal aj v tomto domove).
b) Ľudia, ktorí prichádzajú do domova, sú v dobrej zdravotnej kondícii..Dôchodcovia, ale v podstate zdraví (povedala pani mníška)
Videli sme jedného pána, ktorý bol na vozíku, ale to len z dôvodu, že bol po operácii.
Bola som rozčarovaná. Nechcela som byť na titulnej strane OSN brožúrky o tom, ako zachrániť svet ako vyťahujem ľudí z ruin. Ale že budem krájať zeleninu a ovocie pre ľudí, ktorí sú áno, starí, sami, ale najmä leniví a nevedomí si toho, čo je to mať naozaj málo, alebo zaslúžiť si to, čo mám? Prišlo mi to ako trochu zbytočná odnož projektu organizácie „Serve the city Brussels". Týmto ľuďom by sa podľa mňa pomohlo viac, keby si zeleninu a ovocie krájali sami a v záhradke pracovali sami (každý v rámci možností)... Pohrabať lístie ešte nikoho nezabilo. A pomoc v kuchyni by mohla byť svojím spôsobom spoločenskou aktivitou.
