Počas jednej brigádnickej akcie v Prahe som sa dala do reči s Američankou Kim. Rozhovor so mnou následne nadviazali dvaja páni, mladí muži. Celkom boli zábavní. Vyšlo najavo, že sú to policajti, oblečení ale v civile. Nepovšimnutí (teda podľa toho, koľkým ľuďom ukázali svoje fascinujúce policajné preukazy) hliadkovali, či sa neudeje niečo nekalé na akcii tohto veľkého medzinárodného významu (koncert Rihanny). Po niekoľkých minútach mi podali svoje vizitky. Pre prípad, že by som v budúcnosti zaregistrovala nejaký čierny počin, mám sa ževraj hneď ozvať. Bolo to milé.
Kim sa ma po ich odchode spýtala na rodinný život v Európe.
„No..Rodina je základným pilierom spoločnosti=) chodí sa na dovolenky a doma sa hrávajú spoločenské hry, scrabble, rodina občas ide spolu aj v aute, nejdeme po samom ako v USA a v nedeľu občas aj spolu obedujeme."
„No, dobre, a ako vážne sa berie manželstvo? Aká je rozvodovosť?"
Neviem, kam to vedie, ale tak odpoviem.
„Aha..No tak rozvodovosť je už taká, že 1 z 3, možno už aj niektoré roky 1 z 2 manželstiev končilo rozvodom."
„Čo si prvé všímaš na mužovi?"
Dotazníček slečna?
„Úsmev?"
„Aha, tak ja si všímam obrúčku. To je už pre mňa akoby pravidlom. V USA si na to treba normálne až dávať pozor. A jeden z tých dvoch mužov mal obrúčku."
Nechcem to zľahčovať, lebo mať partnera, ktorý si veselo flirtuje s prvou ženou, čo sa naňho usmeje, by sa mi nepáčilo. Nemám rada mužov, ktorí si nevážia svoje partnerky/ manželky. Ale kde sa podelo čaro osobnosti a osoby? Všímať si, či niekto je, alebo nie je podvodník, si asi treba v tejto dobe naozaj všímať, ale ako prvé?
Našťastie v našich končinách to také zlé ešte nie je. Alebo si aj my začíname všímať ako prvú existenciu manželskej obrúčky? Ja ostávam kaťdopádne ešte pri svojom.
