Ľudia aktívne venujúci svoj čas životu iných často hovoria, že to nie oni, ale tí, ktorým pomáhajú prekonať nepriazeň „osudu“, sú inšpiratívni, oni sú tí, ktorých treba obdivovať. To je aj Charlottin pohľad na deti, ktoré učí v rámci svojho programu Teach First. Existuje už vo viacerých krajinách sveta (možno pod iným názvom), ale vo Veľkej Británii je výborne rozvinutý a ide o prestížny program s náročným výberovým konaním. Predstavuje akreditovaný magisterský (Masters) program. Nie je určený len pre ľudí, ktorí za učiteľov študovali v predchádzajúúcom štúdiu, ale pre hocikoho, kto už minimálne bakalára vyštudoval.
Mladí ľudia absolvujú letnú školu „ako učiť“, kde sa na prostredie „drzých, nevzdelaných a nemotivovaných“ detí pripravujú tak, že hrajú divadlo že jeden je „učiteľ „ a ostatní účastníci predstavujú deti, ktoré sa snažia znepríjemniť vyučovací proces. Ako sa to často stáva, človek príde učiť na začiatku do školy, ktorá mu bola pridelená (alebo si ju vybral) a realita je úplne iná. Asi taká, ako v tých pár amerických filmoch, ktoré sú o učiteľovi/ učiteľke, ktorá, ako je už na začiatku filmu jasné, zmení celú školu a zlepší známkový priemer a zapojenie detí o milión percent. Deti ukazujú, že vo vzdelanie neveria, učiteľ im je ukradnutý ešte viac, najlepšie je už v prvý deň vychrliť všetky nadávky, ktoré poznajú, aby autorita videla, že na nich nemá a nikdy ju nebudú rešpektovať. Viacerí nevydržia dvojročný program, viacerí nevydržia ani prvý rok.
Avšak takto- že dané deti sú v podstate malí diabli- to pravdaže nie je. Tie deti sú napokon v škole, či nie? Teda školská dochádzka je povinná, ale tá je napokon aj u nás a hovorí sa čo to a záškolákoch, s ktorými si nik nevie rady (nehovoriac o ich rodičoch, ktorí sú nad zákonom). Takže si myslím, že každé dieťa, ktoré do školy príde, príde aspoň z istej časti, akejkoľvek malej, preto, lebo tam chce byť.
Charlotte spomína chlapca, ktorý je v škole každý každučký deň, býva so starými rodičmi lebo jeho otec je vo väzení za vraždu svojej manželky, chlapcovej mamy. Každý deň príde a chce žiť ináč. A Charlotte, ako jedno z najzlatších stvorení na svete, na konci školského roka- teraz- dosiahne, že deti sú oveľa ústretovejšie, má s nimi vybudovaný pekný vzťah, prinesú jej kvety a pohľadnicu.
Aké je prostredie školy, ktorá je v programe Teach First? Ide o chudobnejšie štvrte, často mestá, ktoré boli kedysi známe priemyselnou výrobou alebo iným sektorom, no ten upadol a tak aj život v oblasti. Charlotte učí v či pri Middlesborough, a deti z jej školy sú často deťmi rodičov zamestnaných v automobilke vo výrobe. Začala sa učiť trošku po slovensky a česky, lebo Slováci a Česi tvoria asi 10% školy. Do školy chodia tiež britské deti, maďarské, sýrske, a rómske deti zo strednej Európy. S viacerými deťmi je ťažko, pretože Charlotte učí francúzštinu, a deti často nevedia ani po anglicky. Viaceré deti nemajú poňatia o základných javoch a stane sa, že nevedia napríklad, na akej planéte žijeme, myslia si, že Londýn je mesto, ktoré je tisíce kilometrov ďaleko (alebo proste len ďaleko, lebo miera „kilometer“ je pojem, ktorý sa im ešte nik nesnažil predstaviť) . Minimálne sú blízko s danou myšlienkou v tom, že sa doň, a ani do iných miest, hoci i v Británii, možno nikdy nedostanú. Ak im niekto nepomôže.
Komunikácia medzi školou a rodičmi nie je veľmi dobre vyvinutá. Telefonovať domov rodičom, ktorí po anglicky často veľmi nehovoria, sa dá zvládnuť minimalistickým spôsobom: „Hello. Teacher. Marek. School.“ Marek v najlepšom prípade príde na ďalší deň do školy.
Nejde o deti hlúpe, ide o dospievajúcich mladých ľudí, ktorým sa vo všeobecnosti nikdy nikto poriadne nevenoval. Bola som prekvapená, pretože keď ide napríklad o Slovákov pracujúcich v oblasti, povedala by som, že ide o ľudí, ktorí pre rodinu chceli to najlepšie. Snaha viacerých detí je inšpiratívna. V podmienkach, kde dieťa vidí, že koniec koncov niekomu na ňom záleží, možno rozpoznať talent, možno zaznamenať, že za daných podmienok doma vykazuje dieťa krásne výkony.
Pýtala som sa, aká je „pôrodnosť“ v škole, či majú veľa mladých mamičiek, Charlotte potvrdila, že celkom dosť, a nejde tak ani o východoeurópske deti, ale hlavne o mladé britské študentky. Nehovorím, že človek nemôže byť šťastný, keď sa mu v trinástich narodí dieťa. Keď ale sám nevie dobre čítať, a pochádza z rodiny, kde to nie veľmi funguje, bude to ťažké. Škola sa však snaží pomôcť a občas nahrádza rodinu. Ľudia ako Charlotte určite. Spomínala, že niekedy, keď idú na výlety, a deti majú nejakú časť výletu zaplatiť, tak prídu k autobusu bez peňazí. Charlotte dokončuje: „Hádam niekomu nezničím výlet preto, lebo mu chýbajú tri libry?“, a doplatí chýbajúcu časť.
Charlottino rozprávanie bolo smutné a krásne zároveň. Pomáhať tretím krajinám sa považuje vo všeobecnosti, alebo to tak aspoň podľa mnohých znie, za vrchol charitatívnej činnosti. A sú to úžasné veci. Rovnaké sa dajú robiť aj v Európe, kde si mnohí z nás ani neuvedomujú, ako v niektorých jej častiach ľudia, deti, žijú. Majú stále viac, ako majú deti v mnohých iných častiach sveta, ale na to, v akej časti sveta žijú, majú relatívne možno oveľa menej.
.